Záchranár, prezident Slovenského Červeného kríža a garant projektu Krajina záchrancov. Pôsobí na Katedre urgentnej medicíny Lekárskej fakulty Slovenskej zdravotníckej univerzity. Pána Dobiáša sme trochu vyspovedali, bol veľmi ochotný a milý. Sme radi, že si na nás našiel čas.
1. Prácu záchranára často vnímame skôr ako poslanie než povolanie. Ste medzi prvými, kto zasahuje a zachraňuje životy. Čím si Vás urgentná medicína získala?
Urgentná medicína sa delí na nemocničnú a prednemocničnú. Tú prednemocničnú vykonáva záchranná zdravotná služba. Po 22 rokoch práce v nemocnici som mal pocit mierneho vyhorenia a zastavenia odborného rastu, a tak som sa v roku 1998 od nemocnice odstrihol. Práca v teréne je odlišná charakterom aj filozofiou. V nemocnici mám k dispozícii kolegov všetkých špecializácií, kompletné prístrojové a laboratórne vybavenie, svetlo, teplo, čistotu. V teréne mám dvoch zdravotníckych záchranárov a vybavenie obmedzené priestorom sanitky a časom. Choroby sú rovnaké, ale pri neznámom pacientovi musím začať od nuly. Zistiť jeho základné životné funkcie a okamžite sa rozhodnúť, či môžem zisťovať a vyšetrovať ďalej, alebo ihneď začať riešiť akútne zlyhávanie niektorej životnej funkcie. Musím veľmi rýchlo a sám, bez kolegov a prístrojov, určiť aspoň predbežnú diagnózu a začať liečiť. Záchranári mi pomáhajú meraním tlaku, tepu, glykémie, teploty, vyšetrením EKG, zaistením žily a podávaním liekov, prípadne znehybňujú poranené končatiny a ukladajú pacienta na transportné prostriedky. Musím usúdiť, čo je hlavná diagnóza, a podľa toho sa rozhodnúť, ktorá nemocnica je najvhodnejšia. Zároveň pacientovi vysvetľujem, čo s ním robíme a prečo, komunikujem s príbuznými, upokojujem, povzbudzujem, poučujem. Niekedy je potrebné držať v odstupe príliš aktívnych alebo agresívnych svedkov či psov. Na to všetko je vždy málo informácií a času. Cestou do nemocnice dopĺňame liečbu aj údaje o pacientovi a snažíme sa, aby na tom bol pri prijatí do nemocnice lepšie ako na začiatku.
2. Stojíte aj za skvelou mobilnou aplikáciou „Prvá pomoc“, ktorá pomáha širokej verejnosti poskytnúť prvú pomoc. Ako sa aplikácii darí? Sťahujú si ju Slováci a používajú ju? Ako je na tom u nás bežný človek so znalosťami poskytovania prvej pomoci?
Aplikácia je populárna, má takmer 50 000 stiahnutí, ľudia si na ňu zvykajú. Nenahradí kurz prvej pomoci, ale ak jeden svedok pomoc poskytuje, druhý môže podľa aplikácie skontrolovať, či bolo urobené všetko potrebné. Súčasťou je aj automatické volanie na tiesňovú linku. Je k dispozícii zadarmo. Poskytovanie prvej pomoci laikmi ale stále nie je charakteristikou priemerného Slováka. Stále sa vyhováramy na strach, že ublížime, na nepríjemné pocity pri pohľade na krv a na záchranku. Veď som zavolal, nech prídu. Ale kým prídeme, môže byť neskoro. Priemerný dojazdový čas je 10 minút, ale po 5 minútach zastavenia krvného obehu bez laického oživovania je mozog nenávratne mŕtvy.
3. Michal Kubovčík, ktorý pomáha projektu „Krajina záchrancov“, vyjadril myšlienku, ktorá sa nám veľmi páči: „Som divadelník a MUDr. Viliam Dobiáš je pre mňa Shakespeare prvej pomoci.“ Cítite sa tak? ☺
Je to lichotivé od človeka, ktorý už v živote prečítal a naučil sa naspamäť kópu textov, ale skôr si pripadám ako apoštol, ktorý chodí medzi ľuďmi a šíri posolstvo o prvej pomoci ako o doktríne, ktorú by sme mali všetci prijať za svoju a riadiť sa jej princípmi v každodennom živote. Pretože nešťastie chodí po ľuďoch — nie po cudzích, ale po blízkych, v rodine a u priateľov. Život nezachraňujeme cudzím ľuďom, ale ľuďom z nášho najbližšieho okolia. Spolu s Miškom Kubovčíkom a ďalšími stojíme za videami na YouTube pod názvom SEPRP – Sedliacka prvá pomoc.
4. Akú obuv používate pri práci záchranára v teréne?
Zásadne používam trekovú obuv, šnurovacie topánky nad členky, v zime s tepelnou vložkou. Aj keď najčastejšie chodíme do domácností, sú aj výjazdy, kde je potrebné preskakovať priekopy a potôčky alebo chodiť po čerstvej oráčine a v lese. Stačí nehoda na železničnom násype — šplhať sa s pacientom v 45-stupňovom uhle bez pevnej obuvi je skoro istá práceneschopnosť; riziko vypadnutia z nosidiel hrozí aj pacientovi. Podobne pri nehode auta, ktoré je len 50 m od cesty v lese, na cestu je prevýšenie 30 m, práve nasnežilo pár centimetrov snehu a pod ním je schovaný ľad.
5. Zažili ste už výjazd, pri ktorom Vám Vaše topánky dopomohli k záchrane života?
Kvalitná obuv je ešte dôležitejšia než uniforma. Samozrejme že reflexné pruhy uniformy sú dôležité, ale pevná kvalitná obuv môže zachrániť zdravie a možno aj život mne — a potom ja môžem zachraňovať životy. Zažil som situácie, keď som celou silou držal samovraha na hrane mosta vo výške, a hoci hasiči a policajti pribehli rýchlo, tie okamihy sa mi zdali dosť dlhé. Nebyť kvalitnej obuvi, neviem, či by sme nespadli dolu obaja, alebo či by som ho v rámci sebaobrany nepustil. Šplhal som na stĺp vysokého napätia k zmätenému narkomanovi, ktorému bolo potrebné podať lieky, a nebol čas čakať na hasičskú plošinu vzdialenú hodinu jazdy. Liezť na vysoký strom v záhrade k obesenému sa v sandáloch tiež nedá. Takže na obuvi nešetrím, kupujem si ju sám bez ohľadu na príspevok zamestnávateľa a zásadne od renomovaných výrobcov. Moje topánky do kostola nie sú tak zvučnej značky ako tie pracovné. :-)
Získali sme pre vás pohľad profesionálneho záchranára na to, aká dôležitá je obuv pri výkone jeho práce. Sme radi, že pán Dobiáš prejavil záujem o otestovanie našich topánok, modelu Tiezo mid S2. O tom, ako sa mu v našich topánkach pracuje, prinesieme viac informácií v inom článku. ;)
Ak by ste mali záujem dozvedieť sa viac o poskytovaní prvej pomoci, odporúčame vám novú knihu pána Dobiáša s názvom 5P – Prvá pomoc pre pokročilých poskytovateľov.