Zdieľať článok: Záchranár, prezident Slovenského Červeného kríža a garant Krajiny záchrancov. Pôsobí na Katedre urgentnej medicíny Lekárskej fakulty na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Pána Dobiáša sme trochu vyspovedali, bol veľmi ochotný a milý. Tešíme sa, že si na nás našiel čas. 1. Prácu záchranára často vnímame ako posolstvo než povolanie. Ste medzi prvými, ktorí zasahujú a zachraňujú životy. Čím si Vás získala urgentná medicína? Urgentná medicína sa delí na nemocničnú a prednemocničnú. Tú prednemocničnú vykonáva záchranná zdravotná služba. Po 22 rokoch práce v nemocnici som mal pocit mierneho vyhorenia a zastavenia odborného rastu a tak som sa v roku 1998 od nemocnice odstrihol . Práca v teréne je odlišná charakterom a filozoficky. V nemocnici mám k dispozícii kolegov všetkých špecializácií, kompletné prístrojové a laboratórne vybavenie, svetlo, teplo, čistotu. V teréne mám dvoch zdravotníckych záchranárov a vybavenie limitované prostredím Ambulancie záchrannej zdravotnej služby (záchranárska sanitka) a časom. Choroby sú rovnaké, ale pri príchode k neznámemu musím začať od nuly. Zistiť jeho základné životné funkcie, rozhodnúť sa okamžite, či môžem zisťovať a vyšetrovať ďalej alebo ihneď začať riešiť akútnu situáciu zlyhávania niektorej životnej funkcie. Musím veľmi rýchlo a sám, bez kolegov a prístrojov, spraviť aspoň predbežnú diagnózu a začať liečiť. Záchranári mi pomáhajú meraním tlaku, pulzu, glykémie, teploty, vyšetrením EKG, zaisťovaním žily a podávaním liekov, prípadne znehybňujú poranené končatiny a ukladajú pacienta na transportné prostriedky. Musím usúdiť, čo je hlavná diagnóza a podľa toho sa rozhodnúť o výbere najvhodnejšej nemocnice. Zároveň vysvetľujem pacientovi čo s ním robíme a prečo, komunikujem s príbuznými, ukľudňujem, povzbudzujem, poučujem. Niekedy treba držať v odstupe príliš aktívnych alebo agresívnych svedkov, psov. Na toto všetko je vždy málo informácií a času. Cestou do nemocnice doplňujeme liečbu, údaje o pacientovi a snažíme sa, aby po príchode do nemocnice bol na tom lepšie, ako na začiatku. 2. Stojíte aj za skvelou mobilnou aplikáciou „Prvá pomoc“, ktorá pomáha širokej verejnosti poskytnúť prvú pomoc. Ako sa aplikácii darí? Sťahujú si ju Slováci a používajú ju? Ako je na tom u nás bežný človek so znalosťami poskytnutia prvej pomoci? Aplikácia je populárna, má takmer 50 000 stiahnutí, ľudia si na ňu zvykajú. Nenahradí kurz prvej pomoci, ale pokiaľ jeden svedok poskytuje pomoc, druhý môže podľa aplikácie skontrolovať, či bolo urobené všetko potrebné. Súčasťou je aj automatické volanie na tiesňovú linku. Je k dispozícii bezplatne. Poskytovanie prvej pomoci laikmi ale stále nie je charakteristikou priemerného Slováka. Stále sa vyhovárame na strach z poškodenia, nepríjemné pocity pri pohľade na krv a na záchranku. Však som zavolal, nech prídu. Ale než prídeme, môže byť neskoro. Priemerný dojazdový čas je 10 minút, ale po 5 minútach zastavenia krvného obehu bez laického oživovania je mozog nenávratne mŕtvy. 3. Michal Kubovčík, ktorý pomáha projektu „Krajina záchrancov“ vyjadril myšlienku, ktorá sa nám veľmi páči: "Som divadelník a MUDr. Viliam Dobiáš je pre mňa Shakespeare prvej pomoci." Cítite sa tak? ☺ Je to lichotivé od človeka, ktorý už v živote prečítal a naučil sa naspamäť veľa textov, ale skôr si pripadám ako apoštol, ktorý chodí pomedzi ľudí a šíri posolstvo o prvej pomoci ako o doktríne, ktorú by sme mali všetci prijať za svoju a riadiť sa v každodennom živote jej princípmi. Lebo nešťastie chodí po ľuďoch, nie po cudzích, ale po blízkych, v rodine a k priateľom. Život nezachraňujeme cudzím ľuďom, ale ľuďom z nášho najbližšieho okolia. Spolu s Miškom Kubovčíkom a ďalšími sme za videami na YouTube pod názvom SEPRP-Sedliacka prvá pomoc. 4. Akú obuv používate pri práci záchranára v teréne? Zásadne používam trekingovú obuv, šnurovacie topánky nad členky, v zime s tepelnou vložkou. Aj keď najčastejšie chodíme do domácností, ale sú výjazdy kde treba preskakovať rigoly, potôčiky, chodiť po čerstvej oráčine, v lese. Stačí nehoda na železničnom násype a šplhať sa s pacientom v 45 stupňovom uhle bez pevnej obuvi je takmer istota práceneschopnosti, riziko vypadnutia z nosítok hrozí aj pacientovi. Podobne pri nehode auta, ktoré je len 50 m od cesty v lese, na cestu je prevýšenie 30 m, práve nasnežilo pár cm snehu a pod tým je schovaný ľad. 5. Zažili ste už výjazd pri ktorom Vám vaše topánky dopomohli k záchrane života? Kvalitná obuv je ešte dôležitejšia ako uniforma. Samozrejme, že reflexné pásy uniformy sú dôležité, ale pevná kvalitná obuv môže zachrániť mne zdravie a možno aj život a potom ja môžem zachraňovať životy. Zažil som situácie, že som držal celou silou samovraha na hrane mosta vo výške a hoci hasiči a policajti pribehli rýchle, zdali sa mi tie okamihy dosť dlhé. Nebyť kvalitnej obuvi, neviem, či by sme spadli dole obaja, alebo by som ho pustil v rámci sebaobrany. Šplhal som na stĺp vysokého napätia k zmätenému narkomanovi, ktorému bolo treba podať lieky a nebol čas čakať na hasičskú plošinu vzdialenú hodinu jazdy. Liezť na vysoký strom v záhrade k obesencovi sa v sandálach tiež nedá. Takže na obuvi nešetrím, kupujem si ju sám bez ohľadu na príspevok zamestnávateľa a zásadne od renomovaných výrobcov. Moje kostolné topánky nie sú takej zvučnej značky ako moje pracovné topánky. :-) Získali sme pre vás pohľad profesionálneho záchranára na to, aká je obuv dôležitá pri výkone jeho práce. Sme radi, že pán Dobiáš prejavil záujem o vytestovanie našich topánok, modelu Tiezo mid S2. O tom, ako sa mu pracuje v našich topánkach prinesieme viac informácií v inom článku. ;) Ak by ste mali záujem dozvedieť sa viac o poskytnutí prvej pomoci, odporúčame vám novú knihu od pána Dobiáša s názvom 5P - Prvá pomoc pre pokročilých poskytovateľov.